Transformácia Slovenskej akadémie vied po roku 1989

Spracoval Dušan Kováč na základe podkladov Branislava Lichardusa, Ladislava Macha, Silvestra Takácsa a na základe archívnych dokumentov v Ústrednom archíve SAV, ktoré spracovali pracovníci archívu Lýdia Kamencová, Jozef Kľačka, Ľudmila Nemeskürthyová a Alexandra Marčeková. Autori ďakujú za cenné pripomienky Štefanovi Lubymu.

Úsilie o vytvorenie slovenskej učenej spoločnosti je pomerne staré. V 18. storočí sa o takúto organizáciu usiloval predovšetkým významný vedec – polyhistor Matej Bel. Pokusy pokračovali aj v 19. storočí, ale až roku 1942 sa vytvorila Slovenská akadémia vied a umení, ktorá nebola iba učenou spoločnosťou, ale inštitúciou, ktorá mala aj výskumné ústavy ako vedecké pracoviská. Na túto tradíciu nadviazala Slovenská akadémia vied (SAV), založená roku 1953.

V rokoch komunistickej totality sa komunistická strana všemožne usilovala podriadiť si aj vedecký výskum v SAV. Formálne mala SAV okrem ústavov aj učenú spoločnosť (zbor akademikov a členov korešpondentov), ktorí mali byť volení z najvýznamnejších vedcov z ústavov SAV, vysokých škôl a iných výskumných pracovísk. V skutočnosti však o akademikoch a o vednej politike rozhodovala komunistická strana, predovšetkým jej ideologické oddelenie. Spôsobilo to vážne deformácie, pretože do vedenia SAV sa iba ťažko dostávali významní vedci – nečlenovia komunistickej strany. SAV bola samostatnou organizáciou, ale na medzinárodnom poli bola reprezentovaná cez Československú akadémiu vied, čo tiež spôsobovalo určité ťažkosti pri nadväzovaní a udržiavaní vedeckých kontaktov so zahraničím. Na konci 80-tých rokov mala SAV vyše 6 tisíc pracovníkov v 47 vedeckých pracoviskách. Medzi týmito vedeckými pracovníkmi boli mnohí kvalitní vedci, uznávaní aj v zahraničí. Mocenské zásahy komunistickej strany však deformovali predovšetkým riadiace štruktúry – predsedníctvo a zloženie valného zhromaždenia (zboru akademikov a členov korešpondentov).

Za tohto stavu sa v prevratných novembrových dňoch roku 1989 mnoho vedeckých pracovníkov SAV pripojilo k protestným akciám študentov a umelcov a mnohí vedci z SAV sa zasadzovali za demokratizáciu a za zásadné zmeny v spoločnosti a teda aj v SAV. Viacerí pracovníci SAV pôsobili vo vedení novej politickej sily – Verejnosti proti násiliu - a takmer vo všetkých ústavoch sa vytvorili z pracovníkov ústavov štrajkové výbory. Zmeny v SAV tak išli paralelne so zmenami v spoločnosti.

Náprava deformácií spôsobených totalitnou mocou

V prvej fáze išlo predovšetkým o zrušenie najväčších deformácii spôsobených totalitnou mocou – zrušenie vplyvu komunistickej strany a odstránenie vedúcich orgánov a grémií SAV, ktoré boli formované a dosadené totalitnou mocou. 27. novembra sa v areáli SAV konalo verejné zhromaždenie asi 2000 pracovníkov SAV na podporu požiadaviek študentov, českého Občianskeho fóra a slovenskej Verejnosti proti násiliu. Požadovalo sa zrušenie ústavného článku o vedúcej úlohe KSČ, vypísanie slobodných a tajných volieb do všetkých zastupiteľských orgánov. Predstavitelia SAV sa pripojili k manifestačnému štrajku a vytvorili celoakademický štrajkový výbor pracovísk SAV. Štrajkový výbor vyzval všetky pracoviská, aby vyhlásili štrajkovú pohotovosť a požadovali okamžité vylúčenie politických strán z ústavov. Celoakademický štrajkový výbor v rokovaní s Predsedníctvom SAV požadoval, aby sa z pracovísk vylúčili všetky politické strany, aby odstúpili v očiach verejnosti zdiskreditovaní členovia Predsedníctva SAV, aby na všetkých úrovniach začal dialóg medzi zástupcami občianskej iniciatívy a riadiacimi orgánmi akadémie, aby volení zástupcovia pracovníkov mohli sa zúčastniť na valných zhromaždeniach SAV a aby sa urýchlene urobili všetky opatrenia na odideologizovanie vedy. Pod tlakom týchto udalostí došiel predseda SAV Vladimír Hajko k názoru zrušiť konanie plánovaného valného zhromaždenia SAV s problematikou ochrany a tvorby životného prostredia a navrhol na 18.decembra konanie mimoriadneho valného zhromaždenia. Udalosti sa vyvinuli tak, že Predsedníctvo SAV odstúpilo ako celok na svojom zasadnutí 5.decembra 89. Následne, 6.decembra, sa po druhý raz stretli jednatelia Celoakademického štrajkového výboru s Predsedníctvom SAV, dozvedeli sa o jeho odstúpení a o príprave mimoriadneho valného zhromaždenia., na ktorom sa predpokladala aj voľba nového vedenia SAV. Na jeho čele mal byť predseda, ktorého na základe voľby z radov akademikov mala potvrdiť Slovenská národná rada. Zdiskreditované, totalitnou mocou sformované, valné zhromaždenie malo teda pokračovať v svojej činnosti. To bolo pre reformné sily v štrajkovom výbore neprijateľné riešenie, pretože to by znamenalo iba určité korektúry a nie zásadnú zmenu v riadení SAV. 7. decembra 1989 sa zišiel míting Fóra vedcov a výskumníkov Slovenska.. Takmer 1000 pracovníkov vedy a výskumu prijalo rezolúciu v ktorej sa uvádzalo, že Predsedníctvo SAV volené valným zhromaždením jej členov nie je orgánom schopným riadiť a reprezentovať vedu na Slovensku, požadovalo sa od vlády a SNR zrušenie Zákona o SAV a noriem o riadení vedy. Prizvanie zástupcov pracovísk k voľbám nového P SAV na plánované valné zhromaždenia sa odmietlo s tým že nerešpektuje záujmy vedeckých pracovísk mimo SAV a nedáva prizvaným žiadnu právomoc.

Predseda SAV Vladimír Hajko na zasadnutí P SAV 14.decembra 1989 požiadal o uvoľnenie z funkcie a navrhol , aby Predsedníctvo Slovenskej národnej rady (parlamentu) menovalo do funkcie predsedu SAV Ivana Hrivňáka. Bol to pokus starého vedenia vytvoriť nový orgán „Predsedníctvo dorozumenia“, ktoré v určitom zmysle napodobňovalo udalosti v politickej sfére, kde tiež vznikla prechodná vláda „dorozumenia“. 22.12.89 zvolalo predsedníctvo Aktív členov SAV, zástupcov občianskych iniciatív (Fóra vedeckých a výskumných pracovníkov, volených predstaviteľov Rady vedcov), riaditeľov pracovísk SAV a pracovníkov Úradu P SAV. Počítalo sa už s voľbou nového predsedníctva, ale pre prechodné obdobie sa navrhlo, aby SAV riadila operatívna skupina, ktorú tvoril Ivan Hrivňák, vedecký sekretár starého predsedníctva, riaditeľ ÚP SAV, a vedúci sekretariátu funkcionárov SAV. Pretože vymenovanie Ivana Hrivňáka za predsedu SAV sa považovalo za nedemokratické, bol vyzvaný, aby sa taktiež podrobil voľbám, s čím súhlasil. Z vážnejších počinov tohoto vedenia SAV treba spomenúť verejné ospravedlnenie sa pracovníkom, ktorí museli odísť z pracovísk SAV v rokoch normalizácie a ponuka možnosti odškodnenia a návratu do SAV a rešpektovanie vyslovenej nedôvery riaditeľom ústavov.

Rada vedcov – nový samosprávny orgán

Paralelne s činnosťou tohto grémia sa už vo vnútri SAV vytvorili v dôsledku pôsobenia štrajkových výborov a v dôsledku aktivity samotných pracovníkov SAV štruktúry samosprávnych orgánov. To bola zásadná zmena, pretože iniciatíva aj pri konštituovaní nových riadiacich orgánov prešla na demokraticky volených zástupcov pracovísk SAV.

Nový samosprávny orgán SAV sa pomenoval Rada vedcov. Bol to vlastne demokratickým spôsobom volený parlament SAV. Každé pracovisko zvolilo do Rady vedcov svojich zástupcov. Prvé zasadanie Rady vedcov sa konalo 5.1.1990. Na zasadaní sa zvolil 9 členný organizačný výbor na čele so Silvestrom Takácsom.. Organizačný výbor bol poverený urýchlene predložiť návrh novely zákona SNR. Najdôležitejším bodom novely bolo inkorporovanie Rady vedcov do Zákona o SAV ako samosprávneho orgánu, ktorý mal byť najvyšším iniciatívnym, kontrolným a normotvorným orgánom SAV a mal zvoliť nové Predsedníctvo SAV namiesto Valného zhromaždenia SAV. Tak sa v SAV v dôsledku revolučných premien vytvoril najdôležitejší samosprávny orgán, ktorý de facto prevzal iniciatívu riadenia SAV do svojich rúk. Týkalo sa to aj zásadných problémov spolupráce s ČSAV, ktorej vedenie uznalo Radu vedcov za jediný reprezentatívny orgán SAV. Na zasadaní Rady vedcov SAV 5.1.1990, ktoré sa konalo bez prítomnosti dezignovaného predsedu SAV sa mu nevyslovila dôvera, čím fakticky bol Ivan Hrivňák pozbavený mandátu, v dôsledku čoho „operatívna skupina“ stratila raison d´ etre a iniciatíva prešla na Radu vedcov. Najdôležitejšie úlohy, ktoré stáli pred Radou vedcov a jej Organizačným výborom boli legalizácia Rady vedcov cestou novely Zákona o SAV a následne voľba nového Predsedníctva na pléne Rady vedcov v zmysle pripravovanej novely Zákona o SAV. Vypracovaný návrh novely zákona predstavitelia Rady vedcov 5.1.1990 odovzdali vláde Slovenskej republiky, ktorá návrh schválila 10. januára 1990 a následne, 12. januára ho schválila aj Slovenská národná rada. Tak bola Rada vedcov uznaná de jure ako najvyšší orgán vedeckej komunity pracovísk SAV a vytvorili sa právne predpoklady k uskutočneniu volieb Predsedníctva SAV.

Novelou zákona sa v zásade zmenilo postavenie SAV v rámci vedeckej komunity. Zatiaľ čo predchádzajúci systém, v ktorom valné zhromaždenie SAV (akademici a členovia korešpondenti SAV) bolo formálne reprezentatívnym orgánom celej slovenskej vedeckej komunity a slovenskou učenou spoločnosťou, Rada vedcov bola reprezentantom iba vedeckých pracovísk SAV. SAV sa tak vlastne stala výskumnou inštitúciou a zo Zákona o SAV sa tiež vypustila formulácia o SAV ako vrcholnej slovenskej vedeckej inštitúcii. SAV bola pripravená vstúpiť v oblasti vedy a výskumu do voľnej súťaže s ostatnými inštitúciami tohto zamerania. Následne sa v dňoch 22. a 23. januára 1990 konali voľby Predsedníctva SAV. Činnosť Organizačného výboru sa ukončila na zasadaní Rady vedcov 14.3.1990, kedy sa prijal štatút Rady vedcov a uskutočnili sa v jeho zmysle voľby Výboru Rady vedcov.

Prvé demokraticky volené Predsedníctvo SAV

Jednou zo základných bodov pri voľbe bola otázka, či zvoliť do Predsedníctva aj zástupcov vysokých škôl a rezortných výskumných ústavov. Predtým totiž boli títo aj v rozhodujúcich orgánoch SAV, dosť často k nevôli pracovníkov SAV. Nakoniec sa predsa rozhodlo mimoakademických predstaviteľov zvoliť v pomere 2:5, hlavne za účelom vylepšenia spolupráce s vysokými školami. To však SAV nezachránilo od budúcich – často nevyberaných – útokov zo strany niektorých predstaviteľov vysokých škôl. Obe Akadémie vo vtedajšom Československu, teda Československá akadémia vied (ČSAV) a Slovenská akadémia vied totiž boli predtým oficiálne zodpovedné za vedecký výskum v celej republike. Avšak pripísať im zodpovednosť za mizerné financovanie vysokoškolského výskumu bolo nenáležité. V príslušných grémiách SAV totiž boli často predstavitelia SAV v menšine. Okrem toho prevládala v tom čase mylná predstava, že finančné prostriedky neposkytnuté SAV by mohli byť pridelené vysokým školám. Naivita týchto predstáv sa ukázala následne, keď prostriedky SAV na výskum sa skracovali, bez toho, že by sa vysokým školám v tomto smere zásadne pomohlo.

Rada vedcov ako demokraticky volený orgán komunity vedeckých pracovníkov na svojom prvom zasadnutí rozhodla, že počet členov dočasného Predsedníctva SAV bude 21. Predsedníctvo malo mať paritné zloženie – 7 z každého oddelenia vied, pričom prvé oddelenie vied tvorili ústavy zaoberajúce sa neživou prírodou, druhé reprezentovalo vedy o živej prírode a chémií, tretie oddelenie tvorili spoločenské a humanitné vedy. V každom oddelení mali byť dvaja zástupcovia vysokých škôl a rezortov. Členmi kolégia predsedu sa stali výlučne interní zamestnanci SAV. Kandidátov na členov Predsedníctva navrhli členovia Rady vedcov, vedecké spoločnosti, vedecké, pedagogické a výskumné inštitúcie a občianske iniciatívy. Navrhnutých bolo 98 kandidátov. Kandidát musel predložiť písomnú prihlášku s krátkym životopisom, prehľadom publikačnej činnosti a prínosu pre vedu, predstúpiť pred Radu vedcov a v 5 minútovom vystúpení pred Radou vedcov odpovedať na 10 otázok, ktoré sa týkali úlohy a postavenia vedy v spoločnosti, vzťahu medzi základným výskumom na SAV, rezortoch a vysokých školách, predstavy o vnútornej štruktúre SAV, spôsobu financovania základného výskumu, vzťahu SAV k ČSAV, výchovy mladých vedeckých pracovníkov a udeľovania vedeckých hodností, poradia riešenia problémov základného výskumu, perspektív rozvoja vlastného vedného odboru, predstavy nového zákona o vede. Rada vedcov dňa 23.1.1990 zvolila Predsedníctvo SAV, ktoré bolo definované ako dočasné, do schválenia nového zákona o SAV, resp. zákona o vede, maximálne však do konca roku 1992. Predsedom SAV sa stal Ladislav Macho.

Predsedníctvo na svojom mimoriadnom zasadnutí 28.1.1990 vydalo svoje vyhlásenie, v ktorom sa prihlásilo k revolučným procesom prebiehajúcim v krajine a k demokratizácii života. Na prvom zasadnutí 29.1.1990 konštatovalo, že SAV riadia demokraticky volené orgány Rada vedcov a Predsedníctvo a vytýčilo úlohy na najbližšie dva roky:
- prinavrátiť celý vedecký výskum v SAV svojmu najvlastnenejšiemu poslaniu, tj.
- slobodne slúžiť hľadaniu pravdy nezávisle od akejkoľvek ideológie a politických zásahov,
- rozvojom myslenia povzniesť kultúrnu úroveň národa a hlbokými vedeckými analýzami prispievať k riešeniu zásadných problémov spoločnosti,
- v rámci transformácie SAV presadzovať uplatnenie progresívnych demokratických prvkov v organizácii vedeckého výskumu a v riadení pracovísk a to zjednodušením riadiacich štruktúr a zrušením medzičlánkov medzi ústavmi a PSAV,
- vykonať reštrukturalizáciu pracovísk, uplatňovať zvýšenie samostatnosti ústavov, redukovať administratívne aparáty na ÚP SAV a na ústavoch.
- presadiť, aby sa funkcie na všetkých stupňoch riadenia vedy zásadne obsadzovali pracovníkmi s prirodzenou vedeckou autoritou, vysokou odbornou kompetenciou a čistým morálnym profilom, bez zásahov politických strán,
- napraviť politické deformácie v zložení členstva Akadémie, napraviť krivdy spôsobené z politických dôvodov členom a pracovníkom Akadémie i celým kolektívom a pracoviskám SAV, najmä v dôsledku normalizácie po r. 1968-1969,
- cieľom PSAV ďalej bolo vybudovanie nového systému riadenia vedy v SAV, ktorý by rešpektoval potrebu samoorganizácie s osobitnou zodpovednosťou najkvalifikovanejších vedcov a vedeckých tímov, zrušením tzv. vedeckého plánu a vybudovaním grantového systému organizácie a prideľovania prostriedkov na vedecké projekty,
- uskutočňovať dôslednú väzbu výskumu v SAV na svetovú vedu a zavádzať medzinárodé kritéria pre hodnotenie výsledkov, ozdravenie etického povedomia vedcov.
- bojovať za zachovanie SAV ako významnej základne bádateľského výskumu v organizáciách neuniverzitného typu.
- ďalším zámerom programu PSAV bola spolupráca s vysokými školami vo vedeckom a pedagogickom procese, pokračovanie vedeckej výchovy aj na pracoviskách SAV a zvyšovanie úrovne prípravy mladých vedcov najmä formou zahraničných študijných pobytov a dosahovanie úrovne svetových štandardov vo vedeckej výchove.
- výhľadom bolo aj iniciovanie založenia česko-slovenskej nadácie, ktorá by umožnila recipročne prijímať zahraničných pracovníkov na pobyty na čs. pracoviskách v oblasti základného výskumu.

PSAV si dalo za cieľ tiež pripraviť novú zákonnú úpravu postavenia štruktúry a činnosti

Akadémie zodpovedajúcu novým spoločensko-politickým podmienkam.

I napriek napätiu medzi Predsedníctvom SAV a Radou vedcov v prvej polovici r.1990, ktoré vyplývalo z rôznych názorov na budúce smerovanie SAV, uskutočnil sa rad demokratizačných opatrení a posilnila sa samostatnosť ústavov. Na pracoviskách SAV sa ako demokratické prvky riadenia volili nové vedecké rady ústavov. V rámci personálnych opatrení na jednotlivých ústavoch prebiehalo vyslovovanie dôvery riaditeľom. V tých prípadoch ak riaditeľovi dôvera vyslovená nebola, uskutočnili sa nové voľby ale už prostredníctvom konkurzných konaní. Začali sa pripravovať kritériá pre hodnotenie činnosti a výsledkov pracovísk SAV a to v takej podobe aby sa odstránili zásahy politického režimu do výskumnej práce a to najmä v spoločenských vedách a do hodnotení sa zapracovali odborné hľadiská akceptovateľné na medzinárodnej úrovni.

Plnenie vytýčených úloh sa dialo pod zvýšeným ekonomickým tlakom. V priebehu funkčného obdobia dočasného predsedníctva sa každoročne znižoval rozpočet SAV. Jedným z použitých obraných prostriedkov bolo znižovanie počtu zamestnancov SAV, najmä v oblasti obslužných a administratívnych zamestnancov, a stredných odborných kádrov. Racionalizácia riadenia v konkrétach predstavovala zánik centier vied, rozpad konglomerátov vedných disciplín v násilne skoncentrovaných veľkých pracoviskách ako boli Ústav technickej kybernetiky, Umenovedný ústav, Literárnovedný ústav a niektoré ďalšie pracoviská. Vytváranie veľkých centier výskumu sa vtedy akademickou obcou vnímalo ako direktívne, s vedeckými pracovníkmi nediskutované, opatrenie, ktoré v mnohých prípadoch neviedlo k proklamovanému zefektívneniu výskumu, skôr naopak. Vyslovovanie dôvery riaditeľom pracovísk a následné konkurzné obsadzovanie týchto funkcií bolo prejavom odpolitizovania vedeckého života. Kritériom bola odborná kvalifikácia, morálna bezúhonnosť, vek do 65 rokov. Nedôvera sa vyslovila 24 riaditeľom. Prejavom odpolitizovania a demokratizácie riadenia boli aj novozriadené vedecké rady na pracoviskách, zrušenie niektorých pomocných orgánov Predsedníctva a vymenovanie nových s novým členstvom. Na pracoviskách sa zriadili rehabilitačné komisie zamerané na nápravu krívd a deformácií spôsobených najmä v období normalizácie. Pri Predsedníctve pôsobila centrálna rehabilitačná komisia, Komisia pre nápravu krívd na čele s 1.podpredsedom SAV Silvestrom Takácsom.

Okrem týchto programových cieľov Predsedníctvo riešilo priestorové otázky pracovísk vo väzbe na požiadavky cirkevných inštitúcií na reštitúciu ich majetku, pripravovalo zásady nového zákona o SAV, konštituovalo grantový systém riešenia a dotovania výskumu zriadením grantovej agentúry, spracovalo Návrh zásad obsahových a organizačných zmien v SAV na zefektívnenie fungovania vedy a najmä vytrvalo bojovalo s útokmi a tendenciou zrušiť SAV.

Po zvolení prvého Predsedníctva SAV sa v zásade ukončila prvá etapa zápasu o novú demokratickú tvár SAV a o odstránenie dôsledkov riadenia vedy totalitným systémom. Novozvolené Predsedníctvo SAV stálo pred veľmi náročnými úlohami: urobiť analýzu a diagnózu stavu, v akom sa SAV nachádzala, pokúsiť sa o kritickú sebareflexiu a naštartovať tak transformáciu SAV, ktorá by dala tejto vedeckej inštitúcii novú tvár a nové smerovanie, ktoré sa malo formovať nie na základe uznesení politických orgánov, predovšetkým Ústredného výboru komunistickej strany ako to bolo v období totality, ale na základe vnútorných potrieb jednotlivých vedných disciplín, vedy ako celku, jej úlohy v spoločnosti a tiež v neposlednom rade v náväznosti na vývoj vedy vo svete.

Systémové zmeny v SAV

V súhlase so svojim programovým vyhlásením a s požiadavkami Rady vedcov SAV sa PSAV zameralo na vykonanie zmien v rámci štruktúry riadiacich orgánov a ústavov v SAV. Ako zbytočné medzičlánky riadenia zrušilo vedecko-organizačné Centrá (napr. Centrá geovedného výskumu, chemického výskumu, elektro-fyzikálneho výskumu, fyziologických vied a biologicko-verinárskych vied, ktoré boli zriaďované skôr ako veľké administratívne útvary na riadiacu a kontrolnú činnosť na ústavoch, ale nie ako organizácie sústredené na riešenie väčších náročných vedeckých projektov) a ústavy v nich združené zriadilo ako samostatné výskumné jednotky. V snahe zosúladiť potreby základného výskumu so súčasnými potrebami spoločnosti PSAV vo februári 1990 zrušilo Ústav vedeckého ateizmu, zriadilo Politologický kabinet SAV a rozčlenilo Umenovedný ústav na Ústav hudobnej vedy, Ústav dejín umenia a Kabinet divadla a filmu. Z počtu 32 poradných a pomocných orgánov, ktoré zasahovali aj do činnosti ústavov ponechalo v činnosti iba 9 ( napr. Edičná rada, Rada pre vedeckú výchovu, Atestačná komisia, Komisia pre posudzovanie vedeckej kvalifikácie, Komisia pre životné prostredie a pod.) a PSAV zriadilo 4 nové komisie. Z nich Komisia PSAV pre nápravu krívd posudzovala krivdy, ktoré sa stali vedeckým pracovníkom do r.1990, najmä príčiny straty zamestnania, zákazu vedeckej činnosti a pod. a to na základe rozhodnutia politických orgánov. PSAV doporučilo ústavom prijať do zamestnania tých bývalých pracovníkov, ktorí v čase normalizácie boli z ústavov vylúčení, ďalej pre 7 pracovníkov vyčlenilo naviac fondy na ich prijatie. PSAV schválilo vrátenie členstva v Akadémii 1 žijúcemu členovi a navrhlo členstvo v SAV 1 novému členovi, ktorému do r.1989 bolo vymenovanie za člena z politických dôvodov zamietané. Komisia PSAV pre otázky členstva posudzovala hĺbku politických zásahov pri voľbe a rušení členstva členov SAV a v spolupráci s obdobnou komisiou v rámci ČSAV aj pri voľbe a zrušení členstva u členov ČSAV, najmä v období tzv. normalizácie. Komisia pre prípravu zákona o SAV pracovala na novom znení zákona o SAV. Vypracované boli dva návrhy zákona o SAV. Ich ďalšie legislatívne pokračovanie však bolo opakovane zastavené na úrovni ministerstiev a vlády SR, nakoľko bolo viazané na vypracovanie zákona o organizácii a podpore vedy, v ktorom na základe návrhov organizácii z oblasti výskum a vývoja sa malo riešiť aj postavenie SAV, resp. jej zrušenie. Komisia PSAV pre vedu a výskum spracovávala návrh na zriadenie grantového systému v SAV a návrh zákona o podpore vedy a výskumu v SR. PSAV sa podieľalo na vypracovávaní štátnej politiky v oblasti vedy a výskumu, ktorú pripravovalo Ministerstvo hospodárskej stratégie, podporovalo návrhy zriadenie štátneho Fondu pre vedu a výskum a nadrezortnej Slovenskej grantovej agentúry.

V priebehu r. 1990 sa uskutočnili personálne zmeny v riadiacich funkciách na ústavoch SAV. Na základe konkurzného konania, odbornej kvalifikácie a splnenia morálnych kritérií, bez zásahov politických štruktúr bolo vymenovaných vyše polovica nových riaditeľov vedeckých ústavov, ostatní dostali dôveru vedeckých kolektívov a PSAV. Inovovalo sa zloženie vedeckých kolégií, ktorých členov navrhovali vedecké rady ústavov a jednotlivých fakúlt vysokých škôl. V rámci zmeny štruktúry usporiadania organizácií v SAV a na základe tlakov na zníženie počtu pracovníkov v SAV došlo na viacerých pracoviskách k zrušeniu tzv. vývojových a výrobných dielni, ktoré väčšinou svojej produkcie nahradzovali prístroje a chemikálie pre výskum z dovozu, neprístupné v dôsledku dovtedy existujúcich limitov devíz a dovozových bariér. Tieto po r. 1989 otvorením sa trhu a sprístupnením dovozu stratili väčšinu svojho programu. Požiadavky na zmenšenie vedecko-výskumnej základne SAV viedli tiež k výraznému zníženiu administratívnych pracovníkov, zrušeniu kádrových a zvláštnych útvarov, ale aj k odchodu viacerých vedeckých pracovníkov na univerzity, do politických a štátnych orgánov alebo do novotvoriacich sa hospodárskych a podnikateľských organizácií. Napriek znižovaniu počtu pracovníkov (z celkového počtu vyše 6200 v r. 1990 klesol počet koncom r. 1992 na 4572.) vedecká produkcia sa nielen neznížila, ale aj významne skvalitnila, nakoľko zasielanie prác do zahraničia už nepodliehalo evidencii a vyjadrovaniu sa tzv. zvláštnych útvarov.

Po prvý krát sa v rámci celej SAV sa uskutočnilo individuálne hodnotenie vedeckých pracovníkov ústavov podľa medzinárodne uznávaných kriterí z hľadiska produkcie vedecko-výskumnej činnosti a medzinárodného ohlasu. Ďalej sa uskutočnilo vyhodnotenie vedeckej produkcie pracovísk SAV na základe kvality publikácií, úspešnosti v medzinárodnej spolupráci a na záveroch hodnotenia Atestačnej komisie sa pristúpilo k diferencovanému rozpisu finančných prostriedkov na pracoviská podľa ich výsledkov.

PSAV vyvinulo úsilie o čo najširšie prepojenie vysokých škôl a ústavov SAV v oblasti výskumu a vzdelávania. Podporovalo vytváranie spoločných pracovísk a koncom r.1991 ich pôsobilo už 15. Významne sa zvýšil počet pracovníkov SAV, ktorí prednášali na univerzitách. Odstránením straníckych a politických bariér pre pôsobenie pracovníkov SAV v zahraničí sa podstatne zvýšil počet vedcov zo SAV, ktorí prednášali na univerzitách a vedeckých ústavoch v zahraničí.

Najvýznamnejšou aktivitou bolo zavedenie grantového systému miesto štátneho plánu základného výskumu. V júli 1990 zaslal ÚP SAV pracoviskám SAV metodické pokyny na prípravu vedecko-výskumnej činnosti pracovísk SAV i na prípravu vedeckých projektov a na udeľovanie grantov. Navrhovaný grantový systém SAV bol predložený na diskusiu vedeckým radám pracovísk a orgánom SAV. Na základe pripomienok ho dopracovalo a schválilo Predsedníctvo SAV. Predpokladalo sa, že 30-40% fondu odmien a 25% prostriedkov na investičné a neinvestičné výdavky na rok 1991 sa rozdelí mechanizmom systému vnútorných grantov SAV. Na právne a organizačné zabezpečenie grantovej agendy vypracoval Odbor koordinácie vedy a výchovy ÚP SAV návrh štatútu Grantovej agentúry SAV, ktorý Predsedníctvo SAV schválilo 11. októbra 1990. Celkove bolo na rok 1991 navrhnutých 733 projektov.

Grantovú agent&uaxcute;ru SAV založilo Predsedníctvo SAV koncom roka 1990 ako vôbec prvú na Slovensku, na kompetitívnu alokáciu finančných fondov na vedu (základný a orientovaný výskum) na základe peer review výskumných projektov. Zakladajúcimi volenými funkcionármi, predsedom a podpredsedom GA SAV a GAV boli Branislav Lichardus a Jozef Tiňo , ktorí dotvorili štatút a organizačnú štruktúru agentúry. V roku 1991 sa kreovala analogická grantová agentúra aj na Ministerstve školstva SR pre rezort vysokých škôl. Koncom roka 1991 splynutím oboch agentúr vznikla spoločná Grantová agentúra pre SAV a vysoké školy (GAV). Najvyšším kontrolným orgánom GA a potom GAV bola Rada vlády SR pre vedu a výskum.. Založenie GAV bolo prvým významným systémovým opatrením k prehĺbeniu spolupráce medzi SAV a vysokými školami. V tomto procese zohralo zásadnú organizačnú úlohu predsedníctvo GA SAV v súčinnosti s Ministerstvom školstva a s Predsedníctvom SAV. Treba však kriticky uviesť, že technicko-organizačné zabezpečenie chodu GAV a neskôr VEGA na Ministerstve školstva nemalo prioritné postavenie a zaostávalo za úrovňou na SAV, kde bola od mája 1991 GA SAV a neskôr GAV samostatným autonómnym orgánom Predsedníctva SAV s výnimkou sekretariátu, ktorý zostal začlenený v ÚP SAV.

V máji 1991 GA SAV iniciatívne usporiadala celoštátnu konferenciu grantových agentúr pôsobiacich v ČSFR na ČSAV, SAV, MŠ SR a MZ ČR, kde sa vykonal pokus o zjednocovanie štruktúry orgánov agentúr, kritérií posudzovania a hodnotenia projektov a efektivity vedeckej práce ako aj formulárov na prihlasovanie výskumných projektov. Po zmene vo vedení MŠ SR po parlamentných voľbách v jeseni 1994 sa aj v tomto centrálnom úrade štátnej správy zosilnili návyky z obdobia totality, čo sa najprv prejavilo ako korekcie rozhodnutí GAV o akceptovaní výskumných projektov a ich financovaní. V roku 1995 bola GAV dokonca zrušená. V rezorte vysokých škôl a v SAV sa potom narýchlo zrealizovala akcia "vládnych vedeckých projektov", netransparentne, ale nepomerne výhodnejšie finančne dotovaných ako predtým projekty GAV. V roku 1996 sa však tento pokus o likvidáciu demokratizácie v organizácii vedy na Slovensku do určitej miery skorigoval. Spoločná grantová agentúra SAV a MŠ SR sa obnovila transformáciou GAV, bez významnejších organizačných zmien, na Vedeckú grantovú agentúru - VEGA, ktorá pôsobí doteraz.

Opatrenia, ktoré zaviedlo v svojom dvojročnom období prvé Predsedníctvo SAV priviedli k zásadným zmenám vo fungovaní SAV i v jej postavení vo vedecko-výskumnej komunite na Slovensku. Výrazne sa už v týchto rokoch znížil počet pracovníkov SAV. Došlo ku koncentrácii vedeckého výskumu, prejavila sa snaha o jeho skvalitnenie, o zavedenie systému kompetitívneho financovania, o prechod od extenzívneho financovania často neefektívnych programov, k intenzívnemu a pravidelne hodnotenému výskumu vo všetkých vedných oblastiach. Aj keď oficiálne medzinárodné kontakty prebiehali zásadne cez celoštátnu Československú akadémiu vied so sídlom v Prahe, SAV zintenzívnila aj pracovné kontakty so zahraničnými vedeckými inštitúciami, často už na báze spoločných projektov.

Hoci podľa zákona malo prvé demokraticky zvolené Predsedníctvo fungovať do konca roka 1992, rozhodli sa jeho členovia požiadať o abdikáciu už skôr. Prispel k tomu hlavne fakt, že viacerí členovia Predsedníctva sa medzitým stali riaditeľmi ústavov, niektorí zastávali významné posty v politických orgánoch, ako aj názorové rozdiely s Radou vedcov SAV. Okrem toho nerovnomerné rozdelenie zodpovednosti jednotlivých členov navodilo atmosféru nutnosti zredukovania počtu a vylúčenia mimoakademických členov. Preto sa mohli po odstúpení všetkých členov vypísať nové voľby, ktoré sa uskutočnili v máji 1992.

Pokračovanie systémových zmien za druhého Predsedníctva SAV

Proces transformácie tak mohol kontinuálne pokračovať za druhého predsedníctva SAV, ktoré bolo zvolené roku 1992 na trojročné obdobie už ako riadne P SAV na čele s predsedom Branislavom Lichardusom. Prioritnou úlohou tohto Predsedníctva SAV bolo v roku 1992 zavedenie kontinuálneho procesu evaluácie a akreditácie vedeckých pracovísk. Zriadila sa interná Akreditačná komisia SAV (AK) z radov medzinárodne uznávaných vedeckých pracovníkov a delegovaných zástupcov Rady vedcov a Odborového zväzu pracovníkov SAV. na čele s prvým podpredsedom SAV Jánom Štohlom. Pri oddeleniach SAV sa zriadili subkomisie AK. Dozorná rada bola zložená z nezávislých expertov zo sektoru vysokého školstva, vrátane ministra školstva. Na základe transparentného procesu evaluácie (prevzali a zverejnili sa medzinárodné hodnotiace kritéria vedecko-výskumnej činnosti a všetky predložené podkladové dokumenty boli verejne sprístupnené k nahliadnutiu), boli pracoviská SAV kvalitatívne zaradené do akreditačných skupín A-D. Následne v roku 1993 sa implementovala akreditácia do inštitucionálneho financovania činnosti pracovísk, pričom 8 pracovísk, zaradených do skupiny D sa zrušilo. Toto systémové opatrenie v SAV bolo uplatnením medzinárodných kritérií kvality vedecko-výskumnej práce, metodickou dôslednosťou, transparentnosťou a implementáciou výsledkov evaluácie v SR bezprecedentné a krátky časový interval v ktorom sa zvládlo bol úspechom aj v európskom merítku.

Vo finančnej tiesni, následkom drastickej, až 70% redukcie rozpočtovej kapitoly SAV v porovnaní s rokom 1989, sa na základe výsledkov evaluácie zredukoval počet zamestnancov asi o 40%. Dokladom adekvátnosti kritérií evaluácie bolo, že redukcia pracovníkov v SAV sa neprejavila negatívne na kvantite a kvalite vedecko-výskumnej činnosti a tiež sa obmedzil chaotický odliv výkonných vedeckých pracovníkov zo SAV do zahraničia resp. do komerčnej sféry, ako sa to dialo v ostatných zložkách vedecko-výskumnej základne. Akreditácia dokázateľne trvale zvýšila celkovú aktivitu ústavov a kvalitatívnu i kvantitatívnu efektívnosť výskumu. Evaluačný proces tiež priniesol inovačné podnety pre vedecké zameranie ústavov a aj pre vednú politiku celej SAV. Dôležité bolo tiež, že vedecká komunita v SAV kontinuálny proces akreditácie akceptovala.

Napriek pozitívnym systémovým opatreniam v SAV a jej porovnateľnosťou s podobnými neuniverzitnými inštitúciami vo vyspelejšom zahraničí, sa v prvých rokoch transformačného procesu vyvíjala zo strany niektorých predstaviteľov vysokých škôl, rezortného výskumu i ojedinelých ústavných činiteľov snaha o likvidáciu SAV ako prežitku obdobia totality. Analogický proces neuspel v žiadnej stredoeurópskej postkomunistickej krajine. Snahy o likvidáciu SAV sa začali prejavovať hneď po novembri 1989 a prvou vážnou akciou v tomto smere bol pripravovaný Zákon o organizácii podpory vedy a techniky, ktorý bol predložený Ministerstvom školstva ešte za pôsobenia dočasného Predsedníctva SAV.

S pomocou Výboru NR SR pre školstvo a vedu sa v apríli roku 1992 podarilo zamedziť prijatie tohto zákona, ktorý vytváral predpoklady pre zrušenie SAV. Rada vedcov SAV spolu s Predsedníctvom SAV, s riaditeľmi a predsedami VR pracovísk SAV protestovali proti prijatiu zákona listom vláde a NR SR a pred budovou NR SR usporiadali aj protestnú demonštráciu 11.-12.júna 1992 sa konala v Domove vedeckých pracovníkov SAV v Smoleniciach medzinárodná konferencia OECD, ktorá bola treťou a záverečnou etapou spoločného projektu ČSFR a OECD „Prehľad o stave politiky ČSFR vo vede a technológii“. Na konferencii sa zúčastnili delegácie z ČSFR, ČR. SR, Francúzska, USA, Belgicka, Holandska, Fínska, Rakúska, SRN, Veľkej Británie, Maďarska a Poľska, čo predstavovalo viac ako 1/3 členských štátov OECD. Podkladom rokovania bola správa (General Report) o vývoji a stave vedy, výskumu a technologického rozvoja v ČSFR. Po obsiahlej diskusii sa medzi iným prijala argumentácia o význame rozvoja neuniverzitného výskumu v transformujúcich sa krajinách v strednej Európe a o zachovaní jeho hlavného reprezentanta na Slovensku, Slovenskej akadémie vied. Experti OECD nakoniec netrvali na implementácii svojho pôvodného odporúčania exkluzivity základného výskumu na vysokých školách, kam navrhovali delimitovať pracoviská SAV a SAV ponechať len vo forme učenej spoločnosti.

Podobne v prospech zachovania neuniverzitného výskumu dopadlo aj rokovanie stredoeurópskych predstaviteľov školstva a Akadémii s predstaviteľmi OECD na zámku v Leeds v júni 1993. Na konferencii sa zúčastnil predseda SAV B.Lichardus. Minister školstva SR vtedy vo svojom prejave navrhoval priradenie vedecko-výskumných pracovísk SAV k fakultám vysokých škôl. Pokračovanie neuniverzitného výskumu a vývoja na Akadémiách postkomunistických krajín vtedy spolu s SAV úspešne obhájili najmä predstavitelia Maďarskej a Poľskej akadémie vied.

Ďalšia možnosť likvidácie SAV nastala po zániku Českej a slovenskej federácie a po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Vtedy zanikla aj ČSAV a vytvorila sa Akadémia vied ČR. Zánik ČSAV mal v sebe riziko, že zanikne aj SAV, ktorá bola zákonom SNR č. 74/1963 Zb.definovaná ako „organická súčasť ČSAV“. Po konzultáciách predsedu SAV na úrovni federálnej vlády ČSFR a NR SR sa z dôvodov „právnej čistoty“ prijala na poslednú chvíľu s pomocou predsedu NR SR novela zákona o SAV zo 17.12.1992, podľa ktorej "Slovenská akadémia vied je právnicka osoba; akadémia je rozpočtová organizácia so sídlom v Bratislave". Tým sa zabránilo zániku SAV ex lege zánikom ČSAV.

Rozdelenie Československa znamenalo teda aj pre SAV nové postavenie predovšetkým v medzinárodnej spolupráci. SAV sa stala národným členom v ICSU a v celom rade ďalších medzinárodných organizácií. Musela po novom budovať svoje medzinárodné kontakty .

V zásade sa dá povedať, že proces transformácie SAV sa ukončil v rokoch 1992 – 1993. Zmeny pokračovali a prakticky pokračujú až do súčasnosti. Avšak tie najzákladnejšie reformné a transformačné kroky sa uskutočnili práve v prvých rokoch. Formálne sa transformačný proces zavŕšil prijatím nového Zákona o SAV roku 2002, v ktorom sa kodifikovali všetky zásadné reformy, ktorými prešla SAV od novembra 1989. SAV sa po transformácii stala vedecko-výskumnou inštitúciou základného a v menšej miere aj aplikovaného výskumu. Potvrdila sa jej nezávislosť zdôraznená aj zachovaním samostatnej rozpočtovej kapitoly, ale predovšetkým autonómnosťou a demokratickým charakterom všetkých jej samosprávnych orgánov – predovšetkým Predsedníctva a Snemu, ktorý nahradil predchádzajúcu Radu vedcov. SAV sa etablovala nielen vo vedeckej komunite na Slovensku, ale stala sa aj najúspešnejšou a najefektívnejšou slovenskou vedeckou inštitúciou v medzinárodnej spolupráci, predovšetkým v Európskom výskumnom priestore.